Maťo Ďurinda niekde povedal, že krátko po vydaní „Žeravého znamenia osudu“ sa ho Jožo Ráž pýtal, prečo na album dáva samé pecky a nešetrí si niečo aj na neskôr. Frontman ELÁNU vlastne vystihol, ako sa robí mnoho popových albumov. Na štyridsaťpäťminútovú a dvanásťskladbovú nahrávku sa dajú dva-tri hity a zbytok sa vyplní priemernými skladbami závisiacimi od aktuálnej formy interpreta. To isté sa dá povedať aj o ostatnej doske EVANESCENCE.
Potemkinova Amy Lee
Na „Evanescence“ sa silné skladby striedajú s vatou a narýchlo zbúchanými kompozíciami, ktoré sú po formálnej stránke v poriadku, no pri pozornejšom nazretí dnu poslucháč zisťuje, že ho Amy Lee a spol. po vzore Grigorija Alexandroviča Potemkina pekne napálili.
Reč je hlavne o pomalých skladbách, postavených na klavíri a speve, ako je „Lost In Paradise“ alebo „My Heart Is Broken“, pri ktorých celkom slušne nakopnutý album stráca tempo. Často sa tiež stane, že celkom príjemná a nekonfliktná skladba, („Erase This“) začne vo svojej druhej polovici so všetkými tými sláčikmi a hranou naliehavosťou liezť krkom.
Amy Lee, ktorú údajne v poslednom čase najviac ovplyvnila islandská speváčka Björk, triphopoví MASSIVE ATTACK alebo PORTISHEAD, skladateľská nahota nesvedčí. Omnoho presvedčivejšie vyznie napríklad v skočnej úvodnej „What You Want“ alebo ukrytá v záplave gitarových riffov v podarenej „Made Of Stone“.
Sláčiky a cukríky
Pri skupine sme si už na predchádzajúcich albumoch zvykli na cukríkový zvuk podkreslený sláčikmi, no k dobru treba pripočítať niekedy až prekvapivo ostré gitary a výbornú bubenícku prácu novica Willa Hunta (BLACK LABEL SOCIETY, STATIC-X, TOMMY LEE).
V konečnom súčte dostávame album, ktorý až na pár až priveľmi prehnaných momentov hlavne v závere nahrávky reprezentuje to vkusnejšie, čo súčasný gitarový stredný prúd ponúka. Ak by mal autor týchto riadkov dcéru pubertálneho veku, s kľudným svedomím by vyslyšal jej dobiedzanie a daroval jej tento album pod stromček.